Bože, kde si?

Nachádzame sa v jednej z bratislavských nemocníc, kde vidíme za sklom zlatučké dieťatko, plné entuziazmu a životného elánu, ako zomiera na mozgový nádor. Natíska sa nám myšlienka: „Veď bolo také nevinné, za čo ho Boh trestá?!" „Zhrešilo ono, alebo jeho rodičia?!" (Porov. Jn 11, 2a) Ešte v ten istý večer o pár ulíc ďalej, mladí a šťastní mladomanželia zobrali na prechádzku svojho jediného syna, o zlomok sekundy neskôr je žena sama - opitý, nezodpovedný vodič jej zabil manžela a dieťa. Bezmocne kričíme spolu s ňou smerom na nebeskú oblohu: „Prečo, Pane, prečo?!" No hviezdy sú zahalené v studenom a chladnom tichu.  Na chronologickej dejinnej osi netreba zájsť ani do veľmi ďalekej minulosti, aby sme zistili aké hrôzyplné zlá sú  koncentračné tábory, genocída vo Rwande, či Stalinove spôsoby riedenia obyvateľstva. Dá sa vôbec v tejto situácii uvažovať o existencií Boha, ktorého hlavnou cnosťou je milosrdenstvo?! Anglikánsky duchovný a vodca svetového evanjelického hnutia John Scott tvrdí, že skutočnosť utrpenia konštruuje najväčšiu námietku proti kresťanskej viere, ktorá sa vyskytla v každej generácii. Skutočne je existencia utrpenia nevyvrátiteľným dôkazom neexistencie Boha?!

Medveď, pasca, poľovník a Boh

Ako si môžeme byť takí istí, že by nekonečná a najvyššia múdrosť nemohla pripustiť určité krátkodobé zlá s cieľom dosiahnuť dlhodobé dobrá, ktoré ľudské myslenie ani nedokáže predvídať?! S určitosťou bude každý človek súhlasiť s tvrdením, že diferenciácia medzi ľudským jedincom a Bohom je väčšia ako ad exemplum medzi nami a medveďom. Pre lepšie vykreslenie problému si uveďme jednoduchú metaforu. Predstavme si les, v ktorom sa nachádza lesný medveď, ktorý sa chytil do pasce, okoloidúcemu poľovníkovi mu ho príde ľúto a rozhodne sa, že mu pomôže - vyslobodí ho. Snaží  sa získať si jeho náklonnosť, dôveru, nie však pre seba, ale z lásky k uviaznutému medveďovi. Nedarí sa mu to, je odmietnutý, preto musí naňho vystreliť nábojnicu s omamným narkotikom. Medveď situáciu považuje za útok, snahu o jeho devastáciu, neuvedomuje si, že ho chce zachrániť. Následne musí poľovník pascu ešte väčšmi pritiahnuť, aby uvoľnil zaseknutú strunu. Analogicky je možné si odvodiť, že podobne ako medveď nechápal motívom poľovníka, ani my nechápeme a nedokážeme porozumieť Božiemu úmyslu s nami. Jediné, čo nám ostáva je naša dôvera k jeho milosrdenstvu.

Dar slobodnej vôle

Ak veríme a vyznávame, že Boh je jediné a najvyššie dobro, odkiaľ sa na svete zobralo zlo?! Nebol to práve človek, ktorý zradil priateľstvo s Bohom už v Edene?! Už vtedy však Boh vo svojom milosrdenstve prisľúbil Spasiteľa, Ježiša Krista. Predpokladom pre tento veľkolepý dar je zodpovednosť za svoje konanie. Rozhodnutie pre zlo, má za následok iba zlo, podobne to je i s dobrom. Nie je niekedy zlo v mojom živote, iba priamym následkom môjho niekdajšieho rozhodnutia pre zlo?! Neobviňujem Boha za niečo, prečo som sa rozhodol sám a mal by som za to prijať patričné následky?!

Augustínová definícia zla

Zo stredovekého obdobia patristiky je známa jeho definícia zla, kde uvádza, že zlo je len nedostatkom dobra, ako je i tma nedostatkom svetla a chlad nedostatkom tepla. Vo filozofií svätého Augustína sa dá pokračovať i kontinuálne ďalej: „Ak niet Boha, prečo je tu toľko dobra a ak je Boh, prečo je tu toľko zla?!" Nemôžeme tvrdiť, že svet sa skladá iba zo zlého, keď je stvorený Dobrom. Každý nový deň je predsa božím znamením, že nám dôveruje. Známy agnostik Sheldon Vanauken, ktorý neskôr konvertoval na kresťanskú vieru sa zamýšľa nad problémom zla nasledovne: „Keby sa trvalé telesné poškodenie alebo rakovina prejavovali iba u darebákov, keby Parkinsonovu chorobu dostávali iba podvodníci a iní zločinci, možno by sme videli, že vo vesmíre existuje akási nebeská spravodlivosť." Podobné životné skúšky môžeme nájsť  i u biblického Jóba, ktorý bol človek spravodlivý, no Boh dopustil skúšanie jeho viery. Vytrval a v konečnom dôsledku oplýval niekoľkonásobným bohatstvom a požehnaním.

Zlo ako logický dôkaz Boha

Zatiaľ sme uvažovali o tom, ako zlo vyvracia Božiu existenciu. Možná je aj opačná logická úvaha. Autor známych knižných bestsellerov ako Narnia, C.S. Lewis povedal: „Ak je vesmír počas celého svojho jestvovania taký zlý, prečo ho ľudia, ktorí žili v objektívne omnoho horších podmienkach ako my,  pripisovali na vrub spravodlivého a dobrého Stvoriteľa?!"  Ak niet Boha, kde berieme meradlo dobroty, podľa ktorého je zlo, zlom?! Ak reagujeme rozhorčene na skutočnosti, ktoré sa nám zdajú nespravodlivé, to je rozumným predpokladom toho, že existuje dobro a zlo. Používame určitý štandard dobra, aby sme posúdili zlo, teda to, že hovoríme o tom čo by nemalo nastať znamená, že disponujeme znalosťou, čo by to malo byť. Táto znalosť korešponduje s niečím reálnym - s realitou, ktorá sa nazýva Najvyššie Dobro a všetci vieme, kto sa za týmto názvom skrýva.

Boh pôsobí v skrytosti

Katolícke náboženstvo je jedinečné oproti iným v tom, že vyznáva, že Boh pôsobí v skrytosti (KKC 687). Evanjelium nás vyzýva: „Hľadajte a nájdete!" (Mt 7, 7a). Nehovorí, že ho nájde každý, ale ani, že ho nenájde nikto. Nájdu ho tí, ktorých srdcia sú rozhodnuté hľadať ho a ktorí sa vydali po jeho stopách. Lebo Boh dáva ľudstvu toľko dôkazov, aby ho tí, ktorí ho chcú dosiahnuť dosiahli. Je naozaj ťažké hľadať Boha, keď je skrytý za utrpenie. Ale i utrpenie sa dá využiť pre dobro, ako Boh najväčšie zlo tohto sveta, ukrižovanie Jeho jediného Syna, použil ako prostriedok pre našu spásu.

Utrpenie a Boh

Tento článok nevyšiel z pera autora preto, aby ódami ospevoval utrpenie a nemyslí si ani, že vyriešil problém utrpenia, ktoré je ťažko pochopiteľné mnohokrát aj pre neho samotného. Predkladaný článok je len akýmsi jednoduchým podnetom na reflexiu, zamyslenie sa nad tým, či má utrpenie hlbší význam ako ten, že iba existuje a mení životy. Sám autor môže s čistým svedomím vyhlásiť, že okúsil trpkú chuť utrpenia, ale skrze vieru sa s ním vyrovnal a prijal ho. Aký zmysel má utrpenie pre našu ďalšiu životnú cestu vie len Boh, naším rozumom je nemožné to pochopiť. Vieme však, že lásku, ktorú nám prejavuje každým dňom, môžeme opätovať dôverou. Na záver a celkové zamyslenie predkladám poslednú myšlienku z apoštolského listu pápeža v blahej pamäti Jána Pavla II., ktorý písal v čase, keď prežíval ukrutné muky nejednej svojej choroby: „Nič tak neobohacuje človeka, ako nezištný dar utrpenia." (Ján Pavol II, apoštolský list o utrpení).